Rozhovor s vladykom Jurajom pre uniatský časopis “Slovo”
Máme pred sebou ešte veľký kus cesty
Vladyka Juraj, ako vnímate fakt, že ste pravdepodobne najmladším biskupom v histórii Slovenska?
V čase svojho svätenia som bol pravdepodobne nielen najmladším biskupom na Slovensku, ale aj vo svete. (úsmev) Myslím si, že ak má byť služba biskupa autentická, nie je dôležitý vek jej nositeľa, ale skôr pevné rozhodnutie načúvať Duchu Pravdy a ochota nechať sa ním viesť cez živú skúsenosť Božieho ľudu so Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorej hovoríme apoštolská tradícia. Navyše je potrebná istá dávka odvahy pri neustálom obnovovaní tejto skúsenosti v rýchlo meniacom sa svete. Dúfam, že môj vek mi umožňuje byť aspoň trochu vnímavejším k duchovným potrebám mladých.
Ako dlho ste zvažovali prijatie voľby eparchiálneho zhromaždenia? Po roku to neľutujete?
Ale nie, to by bolo veľmi rýchle vyhorenie! (úsmev) Veľa nezdravých ilúzií som vďaka Bohu stratil a mnoho nečakaných horizontov objavil. Voľba biskupa je v našej miestnej pravoslávnej cirkvi značne dlhý a zložitý proces, na ktorom sa zúčastňujú veriaci aj duchovní. Samotné volebné zhromaždenie je skôr „hodinou pravdy”, kedy človek povie Bohu „buď vôľa tvoja”.
Blíži sa týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Čo pre vás znamená ekumenizmus?
S úctou a rešpektom načúvať duchovnej skúsenosti iných kresťanov, snažiť sa ich spoznať a pochopiť. Zároveň hľadať cesty možnej spolupráce hlavne v oblasti sociálnej služby núdznym. Rovnako však s úctou a rešpektom iným kresťanom sprostredkovať duchovnú cestu Pravoslávnej cirkvi, ktorá dýcha a žije vedomím, že k odkazu Krista a apoštolov nikdy nič nepridala, ale ani z neho neubrala. Ekumenizmus je teda svedectvom pravoslávneho kresťana o Pravde. Znamená to aj fakt, že časopis Rímskokatolíckej cirkvi východného obradu ponúka priestor na vyjadrenie pravoslávnemu biskupovi.
Prečo hovoríte o Rímskokatolíckej cirkvi východného obradu?
Pod názvom „rímskokatolícka cirkev” sa delegáti rôznych uniatských cirkví, napríklad maroniti či ukrajinskí uniati, oficiálne zúčastňujú na zasadnutiach Zmiešanej komisie pre teologický dialóg medzi Pravoslávnou cirkvou a Rímskokatolíckou cirkvou.
Niektorí pravoslávni duchovní, zvlášť v Grécku, považujú ekumenizmus za herézu.
Takýto postoj vychádza z určitého sklamania. Ekumenizmus stráca dych. Veľmi veľa nádherných slov je na najvyšších úrovniach, ale realita všedného života je iná. V niektorých krajinách s prevahou pravoslávneho obyvateľstva sa navyše pod plášťom ekumenizmu rozvíja masívna propaganda k prestupu do iných kresťanských spoločenstiev, často silno podporovaná finančnými darmi. Pre pravoslávneho kresťana je neprijateľné tvrdenie typu „veď je to všetko jedno, Pán Boh je jeden”, lebo takýto prístup rozdrobuje Bohom zjavenú pravdu. A ako hovorí jeden môj známy pravoslávny kňaz: „ak Kristus o sebe hovorí, že je Pravdou, tak každé klamstvo je kristologickou herézou (bludom)”.
Kardinál Špidlík v rozhovore pre Slovo povedal, že istá jednota cirkvi vždy bola.
Výraz kardinála Špidlíka „istý druh jednoty” je dosť nejasný. Spája nás to, že sa hlásime ku Kristovi, a to už nie je málo.
Dnešná generácia je svedkom zmierovania katolíckej a pravoslávnej cirkvi.
Pri všetkej úcte Pravoslávna cirkev nemá tak potrebu sa „zmierovať”, ako skôr otvorene a hlavne pravdivo hovoriť o problémoch minulosti. Veď počas dejín to bolo skôr ona, ktorá pod nátlakom propagandy a často i prenasledovania zo strany rímskokatolíckych kresťanov rôznych rítov v spojení s nepriateľskou štátnou mocou prichádzala o veriacich. Nie je málo tých, ktorí svoju vernosť pravosláviu zaplatili mučeníctvom. To možno trochu vysvetľuje, i keď rozhodne neospravedlňuje, skutočnosť, že keď komunistický režim zneužil pravoslávie k likvidácii uniatských cirkví, ozvalo sa vo vnútri pravoslávnej cirkvi len veľmi málo nesúhlasných hlasov. Ak si nebudeme schopní svoje vzájomné zranenia priznať a nedokážeme viesť otvorený dialóg, budeme stále chodiť okolo horúcej kaše s pokrytecky úctivými prázdnymi slovami a falošnými úsmevmi a nikdy nedovolíme Bohu, aby uzdravil rany, ktoré konkrétne na Slovensku prechádzajú mnohými rodinami.
Naše cirkvi si uznávajú mnohé sviatosti, no jednotu eucharistického stola sme ešte nedosiahli.
Pravoslávna cirkev nemá jednotný názor na „uznanie” sviatostí inoslavných kresťanov, lebo o sviatostiach uvažuje v celkom odlišných kategóriách. A je to pochopiteľné: ako pravoslávny biskup očami viery vidím a vernosťou apoštolskej tradícii zaručujem, že vo sviatostiach pravoslávnej cirkvi dýcha oživujúci Boží Duch. Ako je to v iných kresťanských spoločenstvách, to nemôžem ani vedieť, ani s istotou zaručiť. Nejednota okolo eucharistického stola zasa iba v pravde dosvedčuje, že žiaľ Bohu ešte netvoríme jednu duchovnú rodinu, ktorá spoznáva a prežíva svoju jednotu viery v rôznosti foriem pri spoločnej večeri s Pánom. Slávenie Eucharistie je vždy potvrdením a spečatením jednoty. My však máme pred sebou ešte veľký kus cesty.
Katolícka a pravoslávna cirkev majú k sebe najbližšie. Buduje sa však aj jednota s protestantmi. Čo jej najviac bráni?
Myslím, že celkom odlišný pohľad na tajomstvo Kristovho tela – na Cirkev.
Nedávno ste z rúk nášho vladyku Milana Chautura prijali dar od kardinála Kaspera – relikviu sv. Ambróza. Čo to pre vás znamená?
Priateľské gesto dobrej vôle k hľadaniu ciest, ktoré nás môžu zblížiť. Som pánovi kardinálovi i vladykovi Milanovi vďačný a radujem sa z tohto gesta. Samotná relikvia pre mňa znamená živú prítomnosť veľkého Božieho spravodlivého v našom cirkevnom spoločenstve.
Počas vašej homílie ste na počudovanie mnohých nazvali pravoslávnu cirkev katolíckou.
Prečo „na počudovanie”? (úsmev) Ako som už skôr povedal, pravoslávna cirkev každodenne vo svetle tradície a v sile Ducha prežíva svoju katolicitu, teda všeobecnosť, a to nie iba z hľadiska otvorenosti všetkým národom z hľadiska času i priestoru, ale aj z pohľadu vernosti Kristovmu posolstvu a zjavenej pravde, ktorá v pravoslávnej cirkvi prebýva v plnosti (grécky kath olon).
Aké je vaše novoročné želanie našim cirkvám a čitateľom Slova?
Našim cirkvám prajem odvahu k stretnutiam v Pravde a čitateľom Slova neodcudziteľné vedomie, že Božia milosť a láska, pokiaľ sa im v spoločenstve bratov a sestier otvoria, môžu naplniť každú minútu ich života a každý čiastku ich bytia.
Za rozhovor ďakuje Juraj Gradoš
(rozhovor uverejnený v časopise “Slovo”, 41. ročník, číslo 2, 18.01.2009 /krátené webmasterom stránok MPE/)
No related posts.
Related posts brought to you by Yet Another Related Posts Plugin.
Zanechať komentár
You must be logged in to post a comment.